Slovinsko - Bled, Osp

V srdci Julských Alp, 80 km od Lublane, leží malebné mestečko BLED.  Uprostred Bledského jazera  sa nachádza malý ostrovček Bjeski Otok s kostolíkom panny Marie so staroslovanským cintorínom. STOP! A i keď je to všetko veľmi krásne, prišli sme do Bledu za niečím iným. Za dievčatami! Slovinské dievčatá sú známe svojou otvorenou a úprimnou dušičkou, láskavosťou. Spojuje sa v nich nádhera slovanských dev šmrcnutá južanským temperamentom. A keď tu zrazu ... ale nepredbiehajme, pekne poporiadku.

Účastníci zájazdu: Honza, Polda, Béďa a Erik

Úvod

Na parkovisku pod železničným mostom stojí auto. Sedí v ňom Honza a čaká. Ešte mu chýbajú traja pasažieri do brutálnej akcie za slovinskými skalnými devami. Prišli všetci. I z diaľavej destinácie dorazil i Polda, ktorý sa ešte nestihol poriadne spamätať z jet lagu, ale nie kvoli tomu, že prišiel zo severnej Moravy, no skutočne bol za Veľkou Mlákou.  Do auta sa vošiel všetok materiál a už pred nami len 570 km nočná cesta. Bola skutočne tma, či veríte alebo nie. Poslednú štvrtinu cesty prevzal druhý šofér Polda, a v čase po 3 hodine rannej sa striedavo vrtel na sedadle  a štípal do ucha, aby udržal pozornosť na úrovni aspoň 50% bdelosti.  Prichádzame do opusteného kempu. Bolo nočné ticho. Odrazu vyskočí cudzí pán svalnatej postavy k našemu autu a kričí rýdzou češtinou: „Vítám vás ve Slovinsku. Kemp je již uzavřen!“. Odvetíme, že vidíme, a spýtame sa ho, ako dlho už čaká so svojou partiou pred kempom. Držiac v ruke flašku vína Mrak odvetí: „Asi půlku flaše“ a  vnúti nám glga.  Skutočne Mrak so svojou skupinou a s autom propragujúce protidrogistický tovar dorazili tesne pred nami. Neostávalo nám nič iné, len si ustlať na krásne pripravenom trávniku pred kempom.  Nafúkol som si svoju samovyfukujúcu sa karimatku a zaľahol do chladného rána.

Prvý deň - Bled, Bohinj

Ranné brieždenie prerušilo neprerušitelné zvukové efekty jedného člena druhej posádky a po rýchlom ubytovaní, sme sa vydali na prvý výlet. Rýchle sme sa ubytovali, i preto, že recepčný s nami komunikoval skoro rýdzou češtinou. Potešili sme sa tomu, že budeme Slovincom rozumieť, avšak druhý deň nás vyviedol z omylu, keď sme plynule prešli do anglickej odnože českého jazyka. Postavili sme stany, keď Béďa vidiac ker zlatého dažďa obďaleč v štýle Martinovej rétoriky zatonil: "Chlapci pozrite, aký pekný zlatý dážď majú vedľa. Ale nebuďte smutní, ja Vám večer ukážem krajší !", a vyrazili na prvý lezecký výlet. 

Približne 34 km od kempu nás čakalo lezenie v oblastí Bohinského jazera, ktoré je najväčším jazerom Slovinska a zachovalo si prírodný ráz i preto, že v jeho okolí je stály zákaz stavby hotelov. Na papierovom sprievodcovi, ktorého sme mali k dispozícii, sme ešte v tejto fázi nepoznali jeho zákernosti. U skaly nás čakala ďalšia naša partia, a teda sa dá označiť tento deň a lezecká oblasť za čisto českú záležitosť, i preto, že percentuálne zastúpenie slovinského obyvateľstva medzi lezčíkmi bolo prirovnateľné  zastúpeniu slovenskej menšiny v Budapešti. Vybrali sme sa do druhej oblasti, a slnkom zaliate vápencové masívy sa na nás tešili. Ja s Beďom sme začali zdolávať na úvod ľahšie cesty okolo 4b-5a, kdežto Honza s Poldom vytiahli silnejší kaliber (4b-5c) stupňa. Po obede sme skúsili drsnejšiu variantu v okolí Bohinjského jazera s previslými úsekmi s malou ferátku v strede skalnej steny. Honza sa v jednej ceste skutočne pekne vyhrál - cesta bola často lezená, a teda bola ukĺzaná. To sme neskoršie pochopili, pretože v tejto stene zrejme často trénovali účastníci kurzov lezenia. Inak v tejto časti su celkom dobré prásky.

Po návrate do kempu som zistil, že máme v stane nevítanú návštevu. A pretože som nechal malú medzeru u stanových dverí, slovinské mravce sa rozhodli pre migráciu do bezpečnejšieho miesta. Kupodivu im zachutil Béďov obal na lano, a tak následoval útok na celú mravčiu farmu, ktorá sa statočne bránila, a vzduchom lietali projektily kyseliny mravčej. Niektorí tento útok homo sapiens neprežili. 

Večer sme ešte pokecali chvilku s Bačovou partiou, ktorá stanovala obďaleč od nás a práve grilovala a samozrejme kolegiálne sme im vyžrali zásoby, a pripravili sa psychicky na druhý deň.

Druhý deň - Bohinj- Pec

A i keď sme sa rozhodli, že nebudeme cestovať tak ďaleko ako prvý deň, nakoniec cieľové miesto bolo ešte ďalej. Zbalili sme sa a opustili skutočne luxusný kemp.  A boli sme radi, pretože hneď ráno nabehla skupina psíčkarov a zo štyroch áut vybehlo asi 20 psov, ktorí nemali nepriateľské chúťky nielen voči nám ale ani voči sebe. A keď píšem o tom, že tento kemp je luxusný, tak to je i preto, že i psi mali svoju vlastnú sprchu. Žeby BLED – ráj skalkolezcov a psíčkarov? Po obhliadke malej  dedinky, sme nakoniec našli kus miesta na parkovanie pri miestnom bagri. Dorazili sme k vcelku veľkej skalnej stene ukrytej medzi stromami. Honza s Poldom sa rozhodli pre západnú časť a ja s Beďom pre východnú. Béďa naliezol do krásnej 5c, z ktorej nakoniec musel zliezť, a tak nás začal ako inak príjemne prekvapovať papierový sprievodca. Po príjemnejších cestách sme nabehli i do západného sektoru. Cesty boli vskutku pekné, odistené a bez veľkých prekvapení. Okolo 4 hodiny sme sa už pripravili na presun do Ospu, kde už boli všetci naši spoluparťáci. 

Cestou do Ospu sme zchádzali z diaľnice, ktorá viedla nádherným veľkým mostným dielom „Viadukt Črni kal“ – najvyšší pilier má 87m a celý viadukt má dlžku 1065m. Osp je skutočne malá dedinka, ktorá oživne len počas sviatkov a víkendov, kde sa počet obyvateľstva dvoj- až ztroj-násobí.   Na začiatku dediny nás lákala ceduľa s ponukou rybích špecialit v reštaurácii 1 km vzialenej. A teda sme sa po rozbalení a postavení stanového mestečka v preplnenom kempe, rozhodli, že nebudeme dnes variť a malá prechádzka po dedinke nás zcelí do fyzicky i psychicky silnejšej podoby. Béďa sa snažil celú cestu silou mocou nájsť poštovú schránku, odkiaľ by poslal holuba s vrúcnym pozdravom. Na koniec dediny sme dorazili, stretli sme i trojkolesové autíčko, ktoré je známe zo seriálu Mr. Beana, a už sme zdiaľky videli lákajúcu reštauráciu. Komiediálny ráz krajiny sa zmenil v hororový. V reštaurácii svietilo malé svetlo a bola neskutočne prázdna. Na parkovisku sa vietor pohrával s chumáčmi trávy, a široko ďaleko nikoho. Žeby sme si dali dnes ryby, alebo si dajú ryby nás, nech už sú zhmotnené v akúkoľvek podobu?!  Hlavou sa mi prehnal hororový film, kde v opustenej dedinke hľadala nocľah skupinka mladých týpkov a privítala ich na statok trojica krásnych slečien. Z nich sa nakoniec vykľula banda potvoriek, ktoré hľadali len obete pre krvilačnú beštiu. A povzbudený týmto scenárom som otvoril vrzajúce dvere reštaurácie a nazrel dovnútra. Všetci ostatní stáli vonku. A nič nevyskočilo. Slabé svetlo u baru umocňovalo pochmúrnu atmosféru reštaurácie. A podľa motta: Dobrú reštauráciu poznáš podľa narvanosti, sme cúvli. A bolo po jedle – ani ryba, ani rak. Čakalo na nás jedlo v kempe, v tú dobu ešte v dehydratovanom stave.

Noci boli chladné. Ešte stále. Mrakova partia sa povzbudzovala chlastíkom a tak sme si šli s nimi trošku pripiť a pridružiť.

Tretí deň – Osp – Črni kal

V kempe sa ubytovala neskutočná plejáda rás, národnosti  a stretnutí tretieho druhu. Prekvapením neboli ani Poliaci, Slovinci, Maďari ale skôr Nemci a Rakúšania. Ale boli to namakaní týpci, a tak sme nemali strach, že by sa nám hrabali do našich 5 a 6-tiek. Vstali sme celkom skoro, aby sme sa nemuseli abalakmi prebojovávať ku skale. U skaly už parkovalo niekoľko obytných autíčok, a tak sa dalo tušiť, že nával bude. Ja s Poldom sme ťažili z východnej časti a Beďa s Honzom z západnej. Východná časť začínala peknými prevismi a tak sme sa stretli asi v polovici celej oblasti, kde bolo pre nás lezitelne. Prvých pár ciest sme si užívali v krásnom prostredí nikým a ničím nerušení. Za chvíľku ale prichádzali ďalšie a početnejšie skupiny. Korunu tomu dala skupina asi 20 detí 8-12 rokov, ktoré sa rozliezli do okolia, zabrali všetky cesty a bolo. Ostal som trošku zahanbený, ale vzhľadom k tomu, že ani neleziem, tak to nikoho neprekvapuje J.  Večer sme strávili v malom prístavnom mestečku „Koper“, kde sme si dali večeru, zmrzlinu, obzreli miestne slovinské devy, a Beďovi kúpili skoro obrovské ružové zvieratko (myslím, že slona). Kým sa spamatal, miestne deti ho predbehli. 

Silou mocou sme sa ešte snažili zakúpiť dve veci: plynovú bombu so  šrubovacím závitom (to sa nám po návšteve 5 obchodov nakoniec podarilo v obchode typu Sportisimmo), a nálepku: "Otrok v avte" (tú sme ale nezohnali).

Oblasť Črniho kalu je lezecky však skutočne obrovských rozmerov, 10 krásnych sektorov rôznych stupňov náročnosti. Vedel by som si predstaviť tu stráviť i niekoľko dní. Po obede bola hustota lezčíkov natoľko veľká, že sme už len obzerali iné sektory tejto oblasti. Rozhodnutie na ďalší deň padlo: Tu už nie!.  Krásny deň zavŕšilo miestne pivko, vínko a sprchovanie v studenej vode. Jak vravia šampónci: Keď musíš, tak musíš.  Ale v rámci tréningu v divokej prírode sa to dalo zvládnuť. A bola to i pekná téma s okolnými devami pri čakaní vo fronte na studenú sprchu, kde sa ponuka spoločného sprchovania za účelom teplejšej sprchy akosi neujala. 

Štvrtý deň – Taliansko „Napoleonica“

Mrakova skupina sa rozhodla si vyskúšať viacdĺžkovú trasu, a vzhľadom k tomu, že pristupovali k tomu viac ležernejšie i po veselejšej noc, boli už v 12h pod skalou. Vybrali si krásnu cestu: „Medo“  v oblasti Veľkej steny. Mrak si večer cestu pochvaľoval a odporučil ich všetkým okolo. My sme sa rozhodli preskúmať taliansku oblasť, a tak sme nabehli do „Napoleonica“ na krátke trasy v okolí uzavretej asfaltky, ktorú sme hneď na to upustili a vybrali sme sa do iného sektoru pri mori. Áno, krásne more pod vami, morský vánok vám ovieva vlasy, a morské panny vyskakujúce na breh. No dobre, more bolo tak 1-2km od nás, ale dalo sa na neho dohliadnuť a v blízkej diaľave vidieť i nákladné lode. V porovnaní s Črnim kalom, sme narazili len na 3 dvojice. Skala bola naša! Vybrali sme dve cesty 5a na úvod. Naša bola ťažšia 5a a tak Béďa nadával natoľko, že už si nebol istý asi svojím lezeckým ujmom. Až neskoršie sme zistili po debate s miestnymi, že naša prvá cesta bola za 5b, nuž niet divu, že bola ťažšia. Cesta za 5c do mierneho previsu, kde sa „dobré“ chyty nachádzali v malej spáre v previse, nás nepustila ďalej. A tak sme liezli, čo nás pustilo. Hozna s Poldom však narazili na technickú 6a+ "Ezie e le strorie tese" a plní radosti konštatovali spokojnosť s dnešným dňom. Beďa si ju tiež vychutnal.

Ako inak zakončiť tento deň, než návštevou veľkého talianskeho prístavného mesta Trieste a dať si pravú, či ľavú nefalšovanú taliansku zmrzlinu. Kvalitka! Pred spaním sme sa posilnili miestnym pivkom a Metaxou, ktorá nás  príjemne pohladila na duši.

Knižného sprievodcu sme nakoniec nekúpili, a tak sme posledný piaty deň ešte vychutnali pár ciest v oblasti Črniho kalu.

Kurz slovinského jazyka

A teraz celé vety:

Drahá, poď sem, ty si krásna! - Draga, prihajajo tukaj, ti si lep!

Zhodnotenie lezeckej oblasti:

Možno sa budeme opakovať nejakým hodnotením pre normálneho smrtelníka lezitelných ciest, ale skutočne sa v týchto oblastiach nachádza všehochuť. Od ľahkých ciest, po technickejšie 6a a vyššie až po nádherné vzdušné previsy. Lezie sa po druhohornom vápenci a údajne je vidieť množstvo odtlačiek rôznych živočíchov. Jašteričky nám ale neraz skrížili cestu a smiali sa rovno do očí. Na úvod lezeckej sezóny alebo na jej záver je to skvelá i keď vzdialená destinácia! Lezecká sila a odvaha sa každým dňom zlepšovala, čo bolo vidieť i na obtiažnosti vylezených ciest.

Oblasti, hodné na preskúmanie po lezení:

Určite malebné sú prístavné mestečka:  Koper (najvačší slovinský prístav) a priemyselný Trieste. V okolí je i skupina nádherných jaskynných systémov: Postojna jama (najvačšia jaskyňa Európy), Škocjanska jama, či Otoška. Takže v prípade dlhšieho pobytu sa dá na program voľného dňa zaradiť i kultúra, či návšteva prírodných zaujímavosti.

Znalostné vrecúško

- navšíviť Osp len počas pracovných dní a nie čisto cez celosvetové sviatky

- nutne zakúpiť nálepku "Otrok v avte"

- nespoliehať sa na nákup plynovej kartuše so šrubovacím závitom

- skutočne luxusný kemp u Bledu

- pivo netreba kupovať, majú celkom slušnú domácu odnož, a vínko je tiež dobré 

Fotogalerie

https://picasaweb.google.com/Ho.Stand.Art/Slovinsko?authkey=Gv1sRgCIaE3pKK9du2-QE#

Určite sa do Slovinska ešte vrátime a ŠtandArt bude pritom!

[Erik]